Demokracia neumiera hlasovaním, ale nezáujmom
Referendum, ktoré sa uskutoční 4. júla 2026, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude platné. Dôvod je jednoduchý, nízka účasť. Na Slovensku sa z referend už takmer stala zvláštna politická disciplína: ešte pred ich konaním sa viac diskutuje o tom, či budú platné, než o samotných otázkach.
A práve v tom vidím problém. Nepovažujem sa ani za progresívca, ani za ľavičiara, ani za nekritického konzervatívca. Nepotrebujem sa identifikovať s politickým táborom, aby som vedel rozlíšiť podstatu od politického marketingu. Referendum nevnímam cez optiku politických strán, ale cez optiku princípu.
V posledných rokoch sa slovenská spoločnosť čoraz viac rozdeľuje do táborov. Akoby už nestačilo mať vlastný názor, človek musí byť automaticky zaradený do jedného z ideologických blokov. Buď si „náš“, alebo „ich“. Takéto videnie sveta je nebezpečne zjednodušujúce. Realita býva zložitejšia a občianska zodpovednosť sa nedá redukovať na stranícku lojalitu. Demokracia nestojí iba na parlamentných voľbách raz za štyri roky. Stojí aj na schopnosti občanov aktívne vstupovať do verejného priestoru. Referendum je jedným z nástrojov takejto priamej demokracie.
Na Slovensku nie je referendum niečím, čo by štát organizoval z rozmaru. Ústava jasne stanovuje, že ak sa vyzbiera najmenej 350 000 platných podpisov a referendové otázky sú v súlade s ústavou, prezident je povinný referendum vyhlásiť (pokiaľ Ústavný súd neidentifikuje rozpor s ústavou). Za každým takýmto referendom stojí určitá spoločenská energia, nespokojnosť alebo požiadavka na zmenu. Samozrejme, referendum nie je lacné. Stojí peniaze daňových poplatníkov. Volebné komisie, tlač materiálov, logistika, organizácia, to všetko má svoju cenu. A áno, iniciátori by mali niesť politickú zodpovednosť za to, kedy a s akými otázkami referendum vyvolajú. Načasovanie počas letných dovoleniek možno oprávnene vyvoláva otázniky.
No ak už bolo referendum vyhlásené, považujem za nebezpečný trend, keď sa občanov cielene odhovára od účasti. Bojkot účasti sa totiž na Slovensku začal postupne normalizovať. Akoby bolo legitímne hovoriť: „Nechoďte voliť, tým dosiahnete viac.“ Formálne to môže byť politická taktika. Z pohľadu občianskej kultúry je to však krok späť. Rešpektujem aj právo človeka referenda sa nezúčastniť, aj neúčasť môže byť vedomým občianskym rozhodnutím. Osobne si však myslím, že zdravá demokracia je silnejšia vtedy, keď sa verejný názor prejavuje aktívnym hlasovaním, nie rezignáciou alebo apatiou. To neznamená, že musíme súhlasiť so všetkým, čo je predmetom referenda. Práve naopak. Môžeme prísť a povedať svoje áno alebo svoje nie.
V prvej otázke, týkajúcej sa doživotných rent pre ústavných činiteľov, osobne vidím vážny problém princípu. Prečo by mala existovať špeciálna kategória politikov, ktorí majú po splnení podmienok nárok na extra doživotný benefit? Bežný živnostník, zdravotník, učiteľ, robotník či podnikateľ taký luxus nemá. Dôchodok závisí od odpracovaných rokov a zaplatených odvodov. Ani politici by nemali stáť nad princípom rovnosti pred pravidlami.
V právnom štáte má verejná funkcia znamenať službu občanom, nie nárok na nadštandardné privilégiá financované z peňazí daňových poplatníkov.
V druhej otázke, obnovenie Úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA, som skeptickejší. Nemyslím si, že riešením systémových problémov je automaticky vytváranie ďalších špecializovaných útvarov. Korupcia, zlyhania justície či selektívne vyšetrovanie nevznikajú len kvôli názvu inštitúcie. Vznikajú pri slabom riadení, zlej kontrole a zlyhaní konkrétnych ľudí. Nová alebo obnovená inštitúcia sama osebe nezaručí spravodlivosť. Žiadny úrad nebude fungovať lepšie len preto, že má v názve slovo „špeciálny“. Kľúčová je kvalita ľudí, ich integrita a systém kontroly.
Ak niečo Slovensku dlhodobo chýba, nie sú to len nové úrady. Chýba nám dôvera v inštitúcie. Možno práve preto by sme nemali rezignovať na účasť. Najväčšou hrozbou pre demokraciu totiž často nie je autoritárstvo ani hlučný populizmus. Najväčšou hrozbou býva tichá apatia občanov. Moment, keď si ľudia povedia: „Aj tak to nemá význam.“
Práve vtedy demokracia slabne. Keď občan prestane veriť, že jeho hlas má hodnotu, otvára priestor tým, ktorí rozhodujú bez neho. Demokracia sa totiž nevytráca zo dňa na deň. Oslabuje pomaly, rezignáciou, cynizmom a stratou záujmu o veci verejné.
Nemusíme byť všetci na jednej strane. Nemusíme voliť rovnako. Nemusíme mať rovnaké názory na vládu, opozíciu ani na budúcnosť Slovenska. Ale mali by sme si zachovať jednu vec: presvedčenie, že hlas občana má zmysel. Preto pôjdem hlasovať. Nie kvôli politickej strane. Nie kvôli ideológii. Nie kvôli emóciám. Ale kvôli presvedčeniu, že občianska pasivita nikdy nie je riešením.
Demokracia neumiera v deň volieb.
Demokracia umiera v deň, keď občan rezignuje.
Ako vždy, aj toto sú moje osobné názory a postoje. Nepíšem ich preto, že musím niekomu fandiť alebo sa zaradiť do politického tábora. Píšem ich ako občan, ktorý sa snaží premýšľať vlastnou hlavou, vecne a s rešpektom k iným názorom. Môžeme mať rozdielne názory a to je v demokracii prirodzené. Dôležité však je, aby sme sa aj napriek rozdielom vedeli navzájom počúvať, rešpektovať a nezabudli, že demokracia stojí nielen na práve hovoriť, ale aj na schopnosti viesť kultivovaný dialóg.
Máte otázku k téme? Napíšte mi na laukomiro2@gmail.com.